Odo dňa, keď sme spolu naposledy vykročili do náročnejšieho terénu, pretieklo veľa vody. Či už to vyplýva z relatívne nízkej náročnosti väčšiny turisticky sprístupnených tatranských chodníkov, alebo je pravým dôvodom niečo úplne iné, sme tu znovu a sme tu hlavne preto, aby sme to napravili.
Tentokrát sme si pre vás pripravili projekt, ktorý v TravelCase doposiaľ nemá obdobu a nie je tak celkom vhodný pre každého, no ako sa hovorí: Kto sa vlka bojí, nech do lesa nechodí. Naším cieľom je totiž zdolať trasu, vďaka ktorej nahliadneme celkovo do piatich tatranských dolín, zdoláme štyri horské sedlá a viac než tridsať kilometrov po vlastných s celkovým prevýšením viac ako 2000 metrov. Aby sme však stihli „privoňať“ k nevýslovnému pokoju, ktorý v odľahlých končinách Tatier ešte stále vládne, rozhodli sme sa pre výstup a zostup odľahlejšími dolinkami. Tento „výživný“ projekt sme teda veľmi ochotne rozdelili do dvoch po sebe nasledujúcich dní, počas ktorých sme boli svedkami neopísateľných scenérií berúcich dych a príjemných stretnutí s tými správnymi ľuďmi so srdcom na tom správnom mieste.
Asi sa zhodneme na tom, že pobyt v horách nebýva vždy prechádzkou ružovou záhradou, a to hlavne v prípadoch, keď toho chceme zažiť čo najviac. A my sme chceli. Túžili sme s Tatrami splynúť, piť vodu z potoka, jesť divé čučoriedky a zároveň hltať očami okolitú krásu. Taká bola naša predstava, ktorá sa do bodky vyplnila.
Žiaľ, každá minca má dve strany, a tak sme si v priebehu dvoch dní neraz siahli na dno síl. Ubolenými nohami sme často len nemotorne prepletali a v duchu sme počítali kroky k najbližšiemu odpočinku… V neposlednom rade sme sa však stretli aj s bezhraničnou ľudskou aroganciou, ktorá sa očividne nevyhýba ani horám. K tejto téme sa však možno dostaneme neskôr. Čo je v tomto momente oveľa dôležitejšie – negatívne stránky nášho prechodu boli len kvapkou jedu v mori skvelých pocitov, ktoré nám Tatry darovali. A práve tie si so sebou odnášame.
Deň prvý (Lysá Poľana – Bielovodská dolina – Poľský hrebeň – sedlo Prielom – Zbojnícka chata)
Vráťme sa však na začiatok, k tomu, o čom vlastne tento článok má byť – k miniprechodu cez štyri najznámejšie sedlá vo Vysokých Tatrách. Modrým turistickým chodníkom vstupujeme s veľkými očakávaniami do najdlhšej tatranskej doliny, ktorá sa nachádza neďaleko hraničného priechodu Lysá Poľana. Horský potok Biela voda stúpa spočiatku čarovným lesom, striedajúc sa s alpínskymi lúkami.
Po takmer desiatich kilometroch veľmi mierneho stúpania prichádzame na miesto zvané Poľana pod Vysokou, kde lúčne dno Bielovodskej doliny plynulo stúpa do zalesnených svahov korunovaných majestátnym žulovým amfiteátrom, v ktorom sa nám otvárajú výhľady do troch visutých dolín – Litvorovej, Kačacej a Ťažkej –, zdobených plesami a výraznými vodopádmi (Ťažký vodopád a Hviezdoslavov vodopád).
Prichádza prvé serióznejšie stúpanie, ktoré finišuje tesne pred vstupom do Litvorovej doliny. Tu snímame pomyselný klobúk pred krásou tohto miesta. Pohľad pre bohov. Dušu tomuto momentu vlieva prekvapivo harmonický orchester stromov vŕzgajúcich vo vetre s kulisou hučiaceho Hviezdoslavovho vodopádu a občasného rachotu padajúcich skál.
Približne na úrovni vodopádu vchádzame do Litvorovej doliny, zároveň prekračujeme prah a vstupujeme do kráľovstva žuly, machu, skál a kamzíkov. Pokračujeme ďalej popri Litvorovom plese a krátkym výšvihom k Zamrznutému plesu a do rovnomenného kotla. Samozrejme, že využijeme možnosť vystúpiť na 15 minút vzdialený Poľský hrebeň – naše prvé sedlo. Táto rozhľadňa vo výške 2200 metrov spája Litvorovú dolinu s Velickou, a tak ponúka krásne výhľady do oboch. Taktiež je štartovacím bodom pre výstup na neďalekú Východnú Vysokú, zároveň je nástupom na „Martinku“ – hrebeňovú trasu na Gerlach.
Náš cieľ však velí na zostup do Zamrznutého kotla, odkiaľ sa vydáme skalným chodníkom v ústrety najvyššiemu bodu dnešnej trasy – k sedlu Prielom. Výstup do sedla je o niečo technicky náročnejší, na pomoc menej zdatným turistom slúžia kovové kramle a reťaze. Sedlo je relatívne obľúbenou trasou, čo znamená okrem iného aj potenciálne nebezpečenstvo padajúcich skaliek, preto buďte opatrní.
Ani sme sa nenazdali a sedíme v ďalšom – v poradí druhom – sedle, ktoré je s nadmorskou výškou 2288 metrov našou dnešnou „vrchárskou prémiou“. Očami hltáme krásu Litvorovej doliny, ktorú máme za sebou. Človeku sa až nechce veriť, že sme za sebou nechali už viac než 13 kilometrov.
Pohľad do Veľkej Studenej doliny však odhaľuje náš dnešný cieľ – Zbojnícku chatu. V cieli nás čaká teplá večera, pivko a srdečná, takmer rodinná atmosféra. My to veľmi dobre vieme, čo sa viditeľne odráža na našom tempe. Zostup nám netrvá ani hodinu, dokonca stretáme prvé kamzíky, ktoré len z diaľky pozdravíme a utekáme k chate. Nasleduje rutina, ktorá nikdy neomrzí. Čosi zjeme, popijeme, „pokecáme“, užijeme si takmer gýčovo romantický západ slnka a s úsmevom zaspávame.
Deň druhý (Zbojnícka chata – Priečne sedlo – sedlo Sedielko – Javorová dolina – Tatranská Javorina)
Oranžové lúče slnka a čulý ruch v jedálni nás ženú von z vyhriatej postele a sľubujú krásny slnečný deň a teplé raňajky. Nebránime sa. Bez zbytočných rečí teda vstávame, hodíme do seba raňajky, zapijeme ich čajom a vyrážame do nádherného rána. Od Zbojníčky nás vedie žltá značka nenáročným traverzom Veľkou Studenou dolinou okolo Sesterského a Starolesnianskeho plesa [13] až k čarovnému Sivému plesu.
Blízkosť Javorového štítu a Širokej veže tomuto miestu dodáva neskutočné čaro. Trochu sa teda zdržíme a pokračujeme miernym stúpaním po žltej značke až k nástupu do Priečneho sedla. Zo strany Studenej doliny je toto sedlo nenápadné a výstup na jeho vrchol je príjemným spestrením. Vyvrcholením prehliadky je Lomnický štít, ktorý z diaľky pripomína, že sa dá ísť aj vyššie
Naozaj zaujímavé to začne byť pri pohľade na trasu zostupu. Z Priečneho sedla totiž do Malej Studenej doliny padá strmý svah, odistený spleťou reťazí a mraveniskom iných turistov. Vzhľadom na ich množstvo sa na týchto miestach inštalovali istiace reťaze, ktoré sľubujú bezpečný priebeh celej trasy. Nachádzajú sa tu dokonca dve odistené trasy – jedna má slúžiť na cestu hore, ďalšia na cestu dolu. Super myšlienka. Realizácia už je menej super. Výstup a zostup totiž nie sú nijako označené a realitu Priečneho sedla tvoria davy ľudí plynúcich po oboch trasách obojsmerne. Zostup vám teda štandardne potrvá dlhšie, než by ste očakávali. Zostup je mierne exponovaný s občasnými technickými pasážami, ktoré sú však dobre zaistené reťazami. Z výšky 2352 metrov (Priečne sedlo) zostúpite k rázcestiu pod Sedielkom do výšky 2040 metrov, odkiaľ pokračujete po zelenej značke.
Pred vami sa týči posledný výstup celého prechodu – do sedla Sedielka (2376). Celý tento „manéver“ by vám nemal trvať viac než dve hodiny, a to ani v prípade preľudnených chodníkov. Zostup a následný výstup však môžu byť veľmi únavné a demotivujúce, no uisťujeme vás, že výhľad zo Sedielka do Javorovej doliny si zamilujete. Pred vami sa týči impozantný, miestami 400 metrov vysoký Javorový múr, ktorý pomyselne padá do Javorovej doliny – a vy tiež. Sledujúc jediný turistický chodník široko-ďaleko, pomaly zostupujete do takmer 8 km dlhej, nádherne zelenej doliny v tieni Ľadových a Javorových štítov.
Najbližších 11 kilometrov si užijete nádherný chodník kopírujúci riečku Javorinku, ktorý je prehliadkou všetkých pásem od vysokohorského až po hustý les. Javorová dolina sa s vami rozlúči vo veľkom štýle pohľadom na Belianske Tatry, Ľadový aj Javorový štít a poslednýkrát vám tak vezme dych. Posledné dva kilometre vám pod nohami spočinie asfaltová cesta a ukončí vašu púť v Tatranskej Javorine. Ak ste však (tak ako my) prišli do Lysej Poľany autom, pravdepodobne vás čakajú posledné tri kilometre po asfaltovej ceste. Vo finálnych číslach sme za posledné dva dni prekonali viac než 35 km, prevýšenie cez 2000 metrov s najvyšším bodom 2376 m. n. m. Trasa nás odmenila výhľadom zo štyroch horských sediel, nazreli sme spolu do piatich dolín a prešli okol desiatok plies a nespočetného množstva štítov a vežičiek. Stálo to za to, no nie?! 😉
Úsmev cez slzy
Ale sú krásne tie naše Tatry! Zväčša tiché a pokojné miesto, kam mnohí utekajú pred zhonom a krikom sveta „tam dolu“. Problémy nechávame za sebou a kráčame v ústrety drsnej a čistej kráse hôr. Je tu však jedno veľké ALE. Je veľmi ťažké túto myšlienku sformulovať. Akokoľvek vtieravá, otrepaná a subjektívna sa môže niekomu zdať – je trpkou pravdou, ktorej budeme musieť skôr či neskôr čeliť všetci. Tatry (ako aj príroda vo všeobecnosti) sa totiž pomaly, ale isto menia na výstavisko toho najširšieho portfólia obalov, plechoviek, fliaš, hygienických potrieb a iného odpadu, nad ktorého pôvodom sa človeku ani nechce uvažovať. Je takmer nemožné pochopiť tých, ktorí si do hôr prinesú svoje potraviny, obslúžia sa a prázdne obaly „starostlivo odložia na zem“. Možno ide o fyzikálny zázrak a prázdne obaly sa v prírode stávajú ťažšími a väčšími než v momente, keď obsahujú potraviny. Nuž, skromný odhad je, že za tým bude niečo úplne iné. Chcelo by to zmenu. Nežijeme však v ideálnom svete a očakávať zmenu od iných by bolo prinajmenšom naivné. Začať musíme od seba.
Nik však nie je bezmocný. Aj tá najväčšia zmena môže mať veľmi nenápadné začiatky. Prosíme vás teda, milí turisti, horolezci, rodičia, deti, nech už vás túlavé topánky zavedú kamkoľvek, nezatvárajte oči pred „anonymným“ odpadom, ktorý nám v hojnom počte „oddychuje“ v prírode. To, že odpad nie je náš, neznamená, že by mal ostať tam, kde sme ho našli – pôvodný majiteľ mu už zjavne nevenuje pozornosť. My však môžeme pomôcť. Ak z prírody zmizne čo i len jeden papierik, ohorok z cigarety, plastová fľaša, plechovka… Každý môže prispieť k očiste svojou troškou a odbremeniť tak prírodu, ktorá si s odpadom jednoducho sama neporadí. Akákoľvek drobnosť prispeje k nevyhnutnému zlepšeniu, dokonca môže inšpirovať iných. Sú to síce malé krôčiky, no zdá sa, že nevyhnutné.
