Povstanie v roku 1944 zasiahlo celé Slovensko. O udalostiach, ktoré sa vtedy odohrali, naša generácia vie už len z dejepisu, historických prameňov a pri troche šťastia aj z rozprávania pamätníkov. Partizáni bojujúci v horách za našu slobodu sa museli dennodenne pasovať s nedostatkom jedla a vody, nepriazňou počasia, chorobami a mnohými ďalšími problémami. Každý nový deň preto pre nich znamenal malé víťazstvo. Napriek tomu v ťažkých časoch nezostali sami. Kto im podal pomocnú ruku?
Podtatranskí partizáni
Po tom, ako vypuklo povstanie, nabrali udalosti rýchly spád. V okrese Poprad sa sformovali dve partizánske brigády „Jánošík“ a „Za slobodu Slovanov“, ktorých členovia bojovali pri Veľkej Lomnici, Svite, vo Vysokých Tatrách a v susedných obciach. Po obsadení dvoch najväčších podtatranských miest, Popradu a Kežmarku, nemeckými vojakmi partizáni ustúpili do hôr. Okrem týchto brigád v okolí Vysokých Tatier pôsobili oddiely „Sláva“, „Smrť fašizmu“, „Vysoké Tatry“ a mnohé ďalšie.
Útočisko našli v bunkroch
Označenie „partizánske obce“ nesú pod Vysokými Tatrami do dnešných čias dve dediny – Vernár a Liptovská Teplička. V okolí Vernára prebiehalo intenzívne budovanie bunkrov od jesene 1944. Partizáni a špecializované jednotky tu nachádzali svoje útočisko. Okrem bunkrov im ako úkryt v neďalekých lokalitách poslúžili prístrešky pre drevorubačov, pastierske koliby, poľovnícke chaty, ako aj honosné horské sídla. Tichými svedkami povstania sú dnes už len zachované alebo zrekonštruované zvyšky bunkrov. Pre tých, ktorí by radi nahliadli do jedného z nich, sa v blízkosti Vernára na Hronkovej nachádza náučná lokalita, ktorá pozostáva z obnoveného bunkra a informačných tabúľ.
Pomáhali dedinčania
Spomienky na partizánov pod Tatrami ožívajú najmä v pamäti ľudí, ktorí im v časoch povstania ako mladí pomáhali. Vtedy približne pätnásťročné dievčatá a chlapci nosili hladným partizánom jedlo. Aj keď toho v rodinách nebolo veľa, ľudia sa podelili o to, čo mali na celý týždeň. Problém nastal, keď bola dedina označená za partizánsku. Vtedy slovenský štát zastavil obci prídel základných potravín alebo tabaku.
Podobne sa ľudia zachovali aj na úpätí Nízkych Tatier v obci Valaská. Miestni tu po vypuknutí SNP vyhlásili zbierku jedla a šatstva, potravinovú pomoc od obyvateľov potrebovala tiež podbrezovská nemocnica. Ľudia nezabúdali ani na partizánov bojujúcich v okolí. Robili pre nich zbierky, ktoré im pomohli zabezpečiť krmivo pre kone a peniaze.
Slová pamätníkov potvrdzujú aj vyjadrenia samotných partizánov, ktorí mali nezriedka iba o pár rokov viac ako ich záchrancovia. Prežiť v horách za krutých mrazov, v horúčavách, v daždi a bez jedla bolo takmer nemožné. Partizáni chodili hľadať jedlo najmä v dedinách, v ktorých boli ľudia voči nim ústretoví, a to aj napriek riziku, ktoré pomoc so sebou prinášala.
Ostali len nemé pomníky
Miesta, kde kedysi bojovali účastníci povstania, sú dnes posiate pietnymi miestami, pamätnými tabuľami a hrobmi. Napríklad vo Veľkej Fatre priamo na vrchole Ploskej odpočíva mladý vojak Ondrej Kišš. Z Liptovských Revúc vynášal partizánom potraviny. Keď na to prišli Nemci, pripravili spojku o život. Nemými mementami histórie, ktorá sa, dúfajme, už nezopakuje, sú spoločné hroby partizánov v podtatranskej oblasti na cintoríne v Poprade – Veľkej, v Hranovnici, v Novom Smokovci alebo v Štrbe.
Titulná fotka: Ivan Donoval
