Len na skok od Nízkych Tatier, na južnom svahu hlavného hrebeňa Veľkej Fatry a pod vrchom Sidorovo, sa nachádza Vlkolínec, podhorská osada, ktorá je akýmsi paradoxom – na jednej strane tu skutočne zastal čas, no na druhej strane ide o pulzujúci vidiecky organizmus, v ktorom dodnes žijú ľudia. Keď sa vyberiete na výlet práve sem, tieto zaujímavosti vám pomôžu posilniť zážitok z videného – veď predsa čím viac z histórie, z minulosti našich predkov vieme, tým viac môžeme oceniť to materiálne kultúrne dedičstvo, ktoré sa po nich zachovalo. A hlavne, keď zapojíte fantáziu, prenesiete sa naozaj do stredoveku – takto ste bývali, toto ste jedli, takto ste si zarábali na živobytie.
Takto vznikali domčeky, ktoré dnes tvoria dušu tejto pamiatkovej rezervácie
Modernú výstavbu domov tu budete hľadať márne. V celej osade sú dodnes prítomné výlučne domy tradičnej ľudovej architektúry, veď nie náhodou je Vlkolínec najzachovanejšou rezerváciou ľudovej architektúry. No ale predstavte si teda, že ste sedliak, teda majiteľ domčeka (pozn.: okrem sedliakov tu žili ešte želiari, čiže nájomníci domov). Čo ste potrebovali na stavbu? Samozrejme, drevo.
Miestna architektúra je typická vrchárska, základným stavebným materiálom bolo preto drevo z okolitých lesov a základnou technikou zrubenie – čiže na seba sa vodorovne kládli otesané kmene stromov. Ak ste nechceli, aby vám v dome pofukovalo, do škár ste vsadili mach ako prírodné izolačné tesnenie, a tak ste nemali prievan, zimu a zároveň ste udržovali teplo z ohniska či piecky. Čo sa týka interiérového riešenia, zrubový domček mal vždy izbu, v ktorej sa odohrával celý rodinný život (v jednej izbičke žili naraz aj dve generácie a v zime ešte i mláďatá domácich zvierat), potom vstupnú miestnosť, teda pitvor, ktorý bol umiestnený v strede domu, a komoru, tmavú miestnosť s jedným malým okienkom, ktorá slúžila na skladovanie potravín a obilia, ale aj na príležitostné spanie. A aby sme nezabudli na strechu – ručne vyrábaný drevený šindeľ, ktorý mal trvanlivosť okolo 30 rokov.
Stále sme v stredoveku – na čom by ste si pochutnávali?
Tak ako to už v minulosti chodilo, konzumovalo sa predovšetkým to, čo si ľudia sami vypestovali a dochovali. Vo Vlkolínci tvorili základ jedálnička zemiaky (švábky), kapusta, najmä natlačená kyslá, obľúbená strukovina fazuľa, no a nesmieme zabudnúť na hrach – ten sa pestoval na širokých hrachoviskách, miestni z neho varili kaše, ale v neúrodných časoch z neho i mleli múku, ktorú zmiešavali s chlebovou, aby si mohli upiecť chrumkavý bochník. Špecialitou boli hniličky, druh hrušiek, ktoré sa sušili v chlebovej peci, až sa zmenili na sladké sušienky.
Odkiaľ by ste mali groše?
Tak ako teraz, tak i v minulosti ľudia potrebovali z niečoho žiť. Hlavným zdrojom príjmov bolo drevorubačstvo – chlapi v lete stínali stromy v okolitej hore a v zime ich zvážali na krnačkách (sánkach) až do mesta (mimochodom, Vlkolínec bol „len“ vonkajšou ulicou Ružomberka). Vlkolínčania boli zároveň známi tesári – na Liptove stavali drevené domy, vyrábali drevené šindle a venovali sa aj úžitkovému rezbárstvu, teda vyrábali črpáky, formy na syr, riady do domácnosti, varešky, lyžice, habarky. Nesmieme opomenúť tkanie ľanových a konopných pláten. Ženy vo Vlkolínci sadili po stáročia úžitkové textilné rastliny, ľan a konope. Okrem pradenia nití však využívali aj ich semená, ktoré v mažiari tĺkli a získali tak olej, ktorým si v čase pôstu omastili zemiakovú kašu. A posledným významným zdrojom financií bol chov oviec – ovčia vlna sa spracovávala na súkno, ktoré miestni predávali na jarmokoch.
Nuž a teraz už máte predstavu o tunajšom spôsobe života v minulosti, a tak si môžete návštevu Vlkolínca v súčasnosti užiť s pridanou hodnotou. A nezabudnite – stále tu žije asi 20 ľudí, preto buďte tolerantní a rešpektujte ich súkromie.
