Potápačovi a dokumentaristovi Miroslavovi Pomajdíkovi učarovali tatranské plesá už v 80. rokoch, ale až pred desiatimi rokmi sa pustil do realizácie projektu „Tatranské plesá“ v snahe ukázať utajené „svety“ pod ich hladinami verejnosti. Už existuje webová stránka, tohto roku by mala vyjsť prvá obrazová publikácia a je snaha v nasledujúcich rokoch realizovať aj dokumentárne filmy. V exkluzívnom rozhovore môžete nahliadnuť tam, kam inokedy smie len zopár potápačov so špeciálnym povolením.
Ako vznikla myšlienka a projekt Tatranské plesá? Čo bolo tvojou hlavnou inšpiráciou? Aké sú hlavné myšlienky projektu a na čo všetko sa môžeme tešiť?
Už na základnej škole pri otázke súdružky učiteľky, čím by som chcel byť, som odpovedal, že potápačom, aké klasické klišé (smiech). Tá mi však vysvetlila, že to nemôže byť moje zamestnanie, ale len koníček. Mýlila sa, ale „budiž ji odpuštěno“. Neďaleko našej bytovky sme mali taký malý „žabinec“ a s kamarátmi sme tam boli pečení-varení, aj keď to naše mamy nerady videli. Chytali sme tam žubrienky, potápniky a inú vodnú háveď a mňa ten život pod hladinou akosi podvedome priťahoval. No a po prečítaní knihy Dvadsaťtisíc míľ pod morom od Jula Verna som bol už definitívne „lapený“. Už to bola len otázka času a vhodnej príležitosti, aby som s potápaním začal.
To sa napokon stalo na vysokej škole. Raz sa za mnou zastavil jeden kamarát, či sa nedám na potápanie, a veru ma dlho prehovárať nemusel. Niečo som mal ušetrené, zvyšok som vydrankal od rodičov a zrazu som bol šťastným majiteľom potápačského výstroja. Bolo to v roku 1980. Prvé nácviky sme absolvovali v popradskej krytej plavárni. Prvé „ostré“ ponory boli vo vodných nádržiach Ružín a Palcmanská Maša (Dedinky). Zvlášť v Ružíne boli podmienky veľmi tvrdé a už v hĺbke 5 – 10 m bola aj na pravé poludnie prakticky absolútna tma a potápali sme sa skôr „po hmate“ než vizuálne, ale „ťažko na cvičisku, ľahko v boji…“.
Keď som mal potom možnosť prvýkrát sa potápať v Tatrách (Velické pleso), tak tá viditeľnosť pod vodou a z toho vyplývajúca scenéria mi doslova vyrazili dych a napriek tomu, že to pleso rozhodne nepatrí k tým najzaujímavejším, pre mňa to bola láska na prvý pohľad, ktorá bola neskôr umocnená ďalšími ponormi v iných plesách. Zvlášť mi k srdcu prirástlo Nižné Temnosmrečinské pleso, tretie najhlbšie v slovenskej časti Tatier. Už vtedy vo mne skrsla myšlienka ukázať tieto unikátne biotopy aj ostatným, ktorí sa nepotápajú, resp. nemajú možnosť potápať sa v plesách. Sú na to potrebné špeciálne povolenia. V roku 1989 nastala v mojom živote radikálna zmena – začal som podnikať, času bolo zrazu menej a potápanie išlo do úzadia. Nakoniec som sa k tomu vrátil pred desiatimi rokmi a začal sa v plesách potápať a fotografovať. Cieľom projektu je ukázať/sprístupniť tieto jedinečné jazerá širokej verejnosti, ktorá ich z tohto pohľadu nepozná. Koncom tohto roka by mala vyjsť kniha a v nasledujúcich sa, dúfam, podarí aj niečo natočiť. V rámci projektu vznikla aj webová stránka www.tatranske-plesa.sk. Všetko je, samozrejme, limitované finančnými možnosťami.
V čom sú vody plies a potápanie v nich také jedinečné?
Plesá vznikli mechanickým pôsobením ľadovcov, ktoré erodovali svahy dolín. Jednak v kamennom podloží vyformovali tzv. kotly – kary, jednak transportom erodovaného materiálu vytvorili tiež kamenné valy – morény. Týmto spôsobom vznikli dva základné typy plies – karové a morénové –, ale väčšina z nich je kombináciou týchto mechanizmov. Vzhľadom na nadmorskú výšku sú podmienky, ktoré v plesách vládnu, veľmi tvrdé. Mnohé z nich sú väčšinu roka pod ľadovou pokrývkou, a preto aj život v nich to má ťažšie. Asi najmarkantnejšími znakmi tej jedinečnosti sú viditeľnosť, teplota vody a, samozrejme, samotné scenérie. V priemere sú podmienky, čo sa týka viditeľnosti, podstatne lepšie ako pri údolných nádržiach, ale nie sú pravidlom.
Človek môže pri ponore zažiť doslova krištáľovočistú vodu, v ktorej má pocit, že sa vznáša, nie pláva, a že každú chvíľu ten zázrak pominie a on len bezmocne padne na dno ako skala. Ale nezriedka sa stáva, že viditeľnosť dosahuje ledva tri – štyri metre a vtedy môže na fotografovanie rovno zabudnúť. Pri najnižšie položených plesách, v ktorých vládne rašelinník a iná vegetácia, je aj viditeľnosť tri – štyri metre len z ríše snov (Čierne pleso Hágske, Pleso pod Zverovkou, Rakytovské plieska…). Ale aj tu som zažil pozitívne výnimky (Trojrohé pleso). Pri pohľade z brehu vyzerá voda krásne čistá, ale zdanie veľakrát klame. Zo skúsenosti už viem odhadnúť, či podmienky na fotografovanie budú prijateľné alebo nie. Nízka viditeľnosť je vždy sklamaním, keďže celá námaha viacerých ľudí vychádza v podstate navnivoč.
Pre mňa spočíva jedinečnosť potápania v plesách práve v jedinečných skalných scenériách a v objavovaní odlišností medzi nimi, či sa to už týka života, alebo ich morfológie, prípadne rôznych zvláštností a úkazov. V menších hĺbkach vie napr. slnko pripraviť jedinečné divadlo, keď vytvára na skalách a na dne nádherné dúhové siete, ktoré sa dynamicky menia a nechávajú vás veľakrát doslova v nemom úžase. Potápanie v plesách je pre mňa aj úžasným relaxom, keď zabúdam na okolitý svet a všetky problémy s ním spojené, nasávam tú krásu a snažím sa niečo z toho zachytiť fotoaparátom aj pre iných.
S akými formami života sa môžeme v plesách stretnúť – či už rastlinstvo, alebo živočíšstvo?
Podmienky pre život nie sú v plesách práve najpriaznivejšie, ale napriek tomu tam veselo prekvitá v rôznych podobách a je dostatočne pestrý a rôznorodý, aby zaujal. Krásnym zážitkom bol pre mňa napr. ponor v Roháčskom plese, kde rastie krásna, štíhla a krehká rastlinka so zaujímavým menom – ježohlav úzkolistý. V Prostrednom Spišskom plese je zase skoro celá plocha dna porastená nízkou monokultúrou machorastu Pohlia drummondii a človek tak pláva nad jednou krásnou veľkou lúkou, ale na okraji plesa môže zase pre zmenu obdivovať veľké trsy machov, ktoré sa prispôsobili životu pod vodou.
Veľmi pôsobivo vyzerajú aj povlaky rias a mikroorganizmov, ktoré majú prekvapivé farby (napr. do fialova), samozrejme nechýbajú ani klasické vláknité riasy, ale aj iné vyššie rastliny. Čo sa týka tej bežne viditeľnej fauny, tak na tom najnižšom stupni je planktón, ktorý sa vyskytuje v plesách často a hlavne v hojnom počte. Človek pláva doslova v akejsi „planktónovej polievke“ a okolo neho sa mrvia státisíce malých tvorčekov rôznych farieb – biele, červené, čierne… Niekde prevládajú monokultúry, čo sa dá vidieť okamžite uniformnou farbou, inde je planktón premiešaný. Absolútnou stálicou sú larvy potočníka, ktoré sa vyskytujú asi skoro v každom plese. Sú známe svojimi ochrannými obalmi/domčekmi, ktoré si stavajú z dostupného materiálu – kamienky, piesok, ihličie, kúsky dreva, kôry. Väčšinou sa pohybujú po dne – v sedimente – a tam dokážu veľakrát vytvoriť obrazce, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picasso.
Časté sú aj larvy vážok, hlavne v nižšie položených plesách („rašelinových“). Unikátom je žiabronôžka severská, ktorá je reliktom z čias poslednej doby ľadovej a vyskytuje sa len v jednom plese. Kolónia nezmarov, ktorá obsadí celý balvan alebo sa usídli na farebne výraznom povlaku mikroorganizmov, taktiež poteší oko. Z vyšších živočíchov sú to napr. žaby (žubrienky), mloky a ryby. Zarybnených je len pár plies, cca osem. Typickými predstaviteľmi sú Štrbské pleso a Popradské, ale aj Veľké Hincovo pleso, tiež Jamnícke a Račkove plesá. Veľmi pekným zážitkom bolo pre mňa stretnutie s hlaváčom. Je to veľmi pekná a bojovná ryba s výraznou kresbou, ktorá pri obrane svojho teritória nemá problém ani s fyzickým kontaktom – skalu, na ktorej som ju „pristihol“, si udatne bránila a neustúpila.
Ako hodnotíš „kondíciu“ plies z pohľadu čistoty či dostatku vody? Nezaznamenal si vysychanie určitých plies, a teda problém s vodou v nich? Prežijú naše plesá aj pri stále väčšom deficite vody v našej krajine?
Nemôžem povedať, že by plesá boli výrazne znečistené odpadom, ale stretávam sa aj s neblahými stopami existencie tvora zvaného Homo sapiens a vtedy by som mu asi dal aj nejaké iné a expresívnejšie prívlastky. Pre mňa je len veľmi ťažko pochopiteľné, že človek, ktorý si dá tú námahu a zdolá stovky metrov nadmorskej výšky, prejde niekoľko kilometrov v ťažkom teréne a vidí okolo seba tú krásu, nakoniec zahodí prázdnu konzervu alebo téglik od jogurtu do plesa. Tých pár gramov by ho asi na spiatočnej ceste úplne odrovnalo. Je to asi tá neodolateľná anonymita. Taký najväčší „úlovok“ sa mi podaril v Ľadovom plese (mengusovské), kde som uprostred plesa našiel vetrovku… Dosť ma to prekvapilo, keďže toto pleso je turisticky neprístupné. Možno ju tam nechal nejaký „prehriaty“ horolezec pri prechode cez zamrznuté pleso (smiech). Znečisťovanie plies je mediálne najznámejšie cez Štrbské pleso, ktoré je čistené každoročne v rámci akcie „Čisté vody“. Je až neuveriteľné, čo tam ľudia dokážu nahádzať.
Čo sa týka vysychania plies, tak je pravdou, že zrážok je v poslednom období znateľne menej. Plesá majú väčšinou veľmi stabilné úrovne hladín, ale mal som možnosť stretnúť sa aj s výraznejším poklesom, napr. pri ponore v Zelenom Javorovom plese, kde to bolo markantne viditeľné na výraznom ústupe brehovej čiary. Udáva sa pri ňom hĺbka vyše deväť metrov, ale mne sa nepodarilo nájsť viac ako šesť. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo, že napriek vyše 30-stupňovej horúčave mala voda v tých šiestich metroch len 3,5 stupňa a bolo to citeľné aj cez neoprén. Asi tam bol nejaký studený výver, ktorý som však vizuálne nelokalizoval, keďže sa nachádzal pod kamenným pokryvom dna.
Samotné „prežitie“ plies nie je primárne otázkou vysychania ako takého. To má vplyv hlavne na malé plieska a tzv. oká, ktoré disponujú malým objemom vody a žiadnymi prítokmi, prípadne vývermi na dne. K postupnému zániku plies prispieva viacero mechanizmov. Napríklad postupné zarastanie a zanášanie (Veľké Biele pleso, Trojrohé pleso, Kobylie pleso…) alebo zasypávanie skalnými lavínami – suťovými kužeľmi, ktoré vznikajú postupným erodovaním skalných svahov nad plesami. Pri intenzívnej prietrži mračien môže dôjsť k pohlteniu veľkého množstva vody suťovým kužeľom a v dôsledku zvýšenia hmotnosti sa jeho časť dá do pohybu a zasype čiastočne alebo úplne pleso pod sebou. Krásnymi ukážkami tohto mechanizmu sú obe Dlhé plesá. Priebežne boli zasypávané z dvoch protiľahlých svahov. K zániku plesa však môže dôjsť napr. aj stavebnou činnosťou – na Skalnatom plese došlo asi k porušeniu celistvosti čelnej morény a v dôsledku toho k strate jeho schopnosti stále si udržať vodu.
Čo je najnáročnejšie na realizácii tvojho projektu?
Tých náročností je tam viacero. Asi najnáročnejšie je jeho financovanie. A čo sa týka samotnej realizácie, tak si mal možnosť vyskúšať si na vlastnej koži, aká je to slasť šliapať tri – štyri hodiny s ťažkým nákladom tam a tri – štyri späť. Mňa okrem toho vždy medzi týmito pochodmi čaká samotné potápanie, takže na konci dňa mám toho už naozaj dosť. Ako som už spomínal, veľkým problémom je viditeľnosť pod vodou. Keď chce človek nafotiť Tatry, tak si pozrie predpoveď počasia, počká si prípadne na prechod studeného frontu a napokon sa pozrie z okna, ako tie Tatry „vyzerajú“. Ja zistím podmienky na fotografovanie až priamo na mieste a nepomáhajú mi žiadne predpovede ani vyzeranie z okna. Je to, samozrejme, trochu zjednodušené, ale ide tu len o principiálne vysvetlenie. Z posledných siedmich ponorov som počas dvoch mal excelentnú viditeľnosť, raz bola ako-tak prijateľná a v štyroch prípadoch mi ostali len oči pre plač… No a nemusím ani hovoriť, že ako každý živý biotop sa v priebehu roka mení aj pleso a bolo by ideálne sa doň v priebehu roka opätovne vracať. Lenže pri tom množstve plies je to technicky prakticky nemožné, resp. je to práca na roky až desaťročia.
Aké sú reakcie ľudí, ktorí ťa vidia potápať sa v plesách, a máš nejakú vtipnú či negatívnu skúsenosť s návštevníkmi Tatier, ktorí ťa oslovili pri potápaní?
Po ukončení ponoru v jednom z Roháčskych plies šli okolo dve turistky, a keď ma zbadali, tak boli z toho také unesené, že som sa s nimi musel vyfotiť. Veď v horách predsa nestretáme každý deň takého „čumí z gumy“- potápač po čínsky (smiech), a tak som možno niekde založený v rodinnom albume. No a pri výstupe k Dlhému plesu ma dobehol jeden pán a spýtal sa ma, čo to má ten môj kolega na bokoch vaku (boli to plutvy, výrazne červené). Ja som sa zatváril prekvapene a povedal som mu, že plutvy. Pre zmenu sa pozrel prekvapene on na mňa a neveriacky zopakoval: „Plutvy?“ Načo som mu ja, opäť s predstieraným údivom, odpovedal: „No áno, plutvy. Ja sa chodievam do Tatier potápať, vy nie?“ Na chvíľku sa v jeho tvári objavil údiv, ale vzápätí si uvedomil, že si z neho strieľam, resp. asi chcem byť vtipný, tak sa rozosmial a chvíľu sme potom zotrvali v rozhovore. Takže pre ľudí je to dosť raritné, pretože tých potápačov po Tatrách až tak veľa neblúdi.
Aké adrenalínové zážitky sa ti spájajú s potápaním v plesách či výstupom k plesám?
Vzhľadom na nízke teploty vody v plesách prakticky stále hrozí zamrznutie dýchacej automatiky. Ak sa to stane vo väčšej hĺbke (20 – 30 m), to adrenalín dvihne. Našťastie mám už dosť skúseností a viem zachytiť už prvé príznaky, a teda urobiť protiopatrenia – spomaliť dýchanie, prípadne na chvíľu prestať dýchať a podľa okolností aj zamieriť k hladine. Prvýkrát som toto zažil niekedy v roku 1981 – 1982 v Nižnom Temnosmrečinskom plese na dne, v hĺbke 38 m. Teória je jedna vec a prax zase druhá. Keď som s prekvapením zistil, že sa mi akosi ťažko dýcha, a vzápätí mi už nešiel žiaden vzduch, vymenil som si dýchaciu automatiku za druhú, ale tam to malo tiež rýchly spád. Aj pre tieto prípady sa nosia dva nezávislé dýchacie okruhy – dve fľaše a dve automatiky. Nechápavo som sa pozrel na manometre a tie mi, obidva, ukazovali nulu.
Prvé, čo mi napadlo, bolo, ako je možné, že mám prázdne fľaše, keď ponor sa len teraz začal. V takých chvíľach beží čas doslova ako splašené kone a telo si zúfalo žiada nadýchnuť sa. Dýchal som príliš rýchlo, v dôsledku čoho došlo k inkriminovanému zamrznutiu. Keď sa chceš zúfalo nadýchnuť a niet čoho, tak istotne nasaješ do pľúc aj vodu, začneš sa dusiť, chceš vodu vykašľať, ale skús kašľať, keď sa nemôžeš nadýchnuť… V zlomku okamihu sa mi pred očami ako film odvinul môj život a na konci som si len v duchu zakričal: „Takto predsa nemôžem skončiť!“ Okamžite som signalizoval kamarátovi, že nemám vzduch, načo mi on podal svoju druhú automatiku, a tak som tu. Prakticky mi zachránil život. Tá príhoda môže na skúseného potápača pôsobiť prehnaným dojmom, ale takto som prežíval svoje prvé „zamrznutie“.
A čo sa týka „suchozemského“ adrenalínového zážitku, tak ten sa spája s potápaním vo Veľkom Hincovom plese. Ten deň za veľa nestál od začiatku. Pri vjazde na Popradské pleso som zistil, že moje povolenie je už neplatné, a preto sme museli šliapať o 5 km viac tam aj späť. Keď sme dorazili k Hincovmu plesu, už letmý pohľad do vody pochoval moju spomienku spred pár rokov na úžasnú viditeľnosť, chybou bolo len to, že vtedy som ešte nemal fotoaparát s vodotesným boxom. Pod vodou to bola potom smutná jazda. Cestou späť sme schádzali takou skalnou stupňovitou časťou, kopa ľudí predo mnou i za mnou. Pri jednom dynamickom došliapnutí na nižšie položený kameň som chcel zotrvačnosťou prejsť na ďalší, ale dezén podrážky sa mi zachytil na nešťastne ryhovanom skalnom povrchu a nebol som schopný si nohu včas vyslobodiť.
Okamžite mi bolo jasné, že bude nevyhnutne nasledovať pád. Zase som sa raz vtedy presvedčil, čo všetko sa môže človeku v okamihu prehnať hlavou. Hneď podo mnou sa vtedy nachádzala moja priateľka Silvia a prvé, čo mi preblesklo hlavou, bolo, že sa jej pri páde musím nejako vyhnúť a nestrhnúť ju so sebou. Ako druhé mi v hlave zarezonovalo: „Tak toto teda naozaj nemusí dopadnúť dobre!“ a ako tretie som si už v prvých momentoch pádu tiež uvedomil, že to musím čo najskôr nejako zastaviť, pretože podo mnou boli asi tri kamenné stupne a pod nimi už len prudký zráz porastený trávou, kde už nebudem mať šancu to zastaviť! Prvý zámer som zvládol úspešne – stihol som sa pootočiť, vyhnúť sa Silvii a elegantne dokončiť prvú fázu bočného salta dopadom na nižší stupeň. Mal som obrovské šťastie, lebo som dopadol na chrbát, čiže na vak, v ktorom som mal neoprén, ktorý sa ukázal ako ideálny „airbag“. Po odraze a ďalšom salte som dopadol na ďalší stupeň, posledný, našťastie opäť na „airbag“, ale už som mal pripravený lakeť ako nárazník a to ma pri dopade zastavilo.
Rameno to síce schytalo, ale ostal som ležať bez pohybu na tom poslednom stupni. Pocitovo som sa skontroloval od hlavy až po päty a okrem narazeného ramena som necítil žiadne náznaky zranenia. Okamžite sa nado mnou zhŕkli ľudia, medzi nimi aj môj pomocník Robo, ktorý sa tváril tak trochu vydesene a ukazoval vedľa mňa. Otočil som hlavu a zbadal som vedľa seba veľkú červenú mláku. Asi na všeobecné prekvapenie som sa usmial a istotne s úľavou poznamenal: „Nič sa nedeje, to je paradajková šťava!“ Aby sa „úspešný“ deň zavŕšil tak, ako sa patrí, po ceste z Popradského plesa som stratil vetrovku. Dúfam, že ten pád bol z kategórie „dva v jednom“, čiže prvý a posledný.
Čo by si odkázal ľuďom, pre ktorých sú plesá len kopa kameňov a vody? Je každé pleso niečím jedinečné? Čím sa od seba odlišujú? Naďabil si pri potápaní na nejakú bizarnosť, alebo si „vylovil“ nejaký vzácny „poklad“?
Tak na tieto otázky už nájdu čitatelia odpovede až v mojej pripravovanej knihe. Na záver by som sa chcel ešte aj touto cestou úprimne poďakovať ľuďom, ktorí mi umožnili tento môj projekt realizovať a pomáhajú mi s ním.
Fotky: Miroslav Pomajdík
